Ako každá nevesta, aj ja
som sa snažila naplánovať si svadbu čo najpodrobnejšie, aby všetko prebehlo tak
ako má, každý sa cítil dobre a hlavne, aby som mala pocit, že je to
perfektná svadba. Tak som si všetky nápady z iných svadieb a dôležité
poznámky zapisovala do špeciálneho ružového zošita. Ale sú veci, ktoré sa
nedajú naplánovať, alebo jednoducho sme na ne vôbec nemysleli. Na(ne)šťastie,
krátky čas medzi zásnubami a svadbou mi neumožnil byť posadnutou svadbou,
čomu som sa vlastne chcela zámerne vyhnúť. Lebo podľa pozorovania, tento stav
vôbec nebol prospešný, skôr škodlivý.
Štvrtok
pred svadbou počas finalizácie farby mojich vlasov, prišiel člen našej
rozvetvenej rodiny so správou. „Kúpil som si nové auto, z Ameriky,
a bol by som rád, keby bolo ako svadobné. Ale, cestou z Bratislavy,
kde som ho bol zaregistrovať, ma niekto buchol na pravom prednom blatníku, ale
to sa dá pekne zamaskovať“. Nám sa spočiatku zdalo byť perfektné naše spoločne
nadobudnuté auto, aj výzdoba bola už dohodnutá, tak načo to komplikovať? Ale aj
nové auto bolo pekné, dokonca luxusné a aj pre pokoj v rodine sme
prikývli a mali sme dve autá. Jedno pre nevestu s netradičnou výzdobou
ťahajúcou sa do pravého predného boku a druhé pre ženícha.
Aj deň „D“ mal určený harmonogram: kaderníčka,
kozmetička, fotenie....., ale akoby
v tento deň minúty bežali rýchlejšie ako v bežný deň a všetko sa
to začalo pekne posúvať. Už ráno sa to ťahalo, lebo po piatkovej predsvadobnej
oslave sa veľmi ťažko vstáva. Najkritickejšia situácia bola s autami.
Nevestine malo prísť len na obrad a to naše pôvodné sa dlho ozdobovalo
a navyše pri rýchlosti vyššej ako 60 km/h sa začali uvoľňovať kvety
a nechceli sme riskovať stratu výzdoby. V tej chvíli sme si
uvedomili, že je ohrozené naše fotografovanie so svadobným autom v 40 km vzdialených Smoleniciach.
Tak sme sa rozhodli ísť nie svadobným autom, aby sme mali aspoň nejaké fotky,
lebo s ozdobeným autom by sme termín s fotografkou určite zmeškali. Ale
v Smoleniciach sme boli naposledy asi niekedy na školskom výlete
a náš šofér z Maďarska tiež nevedel ako sa tam ide, tak sme mierne
zablúdili a prišli sme aj tak neskoro. V zhone a strese som si
stihla odrieť aj špičku svadobných topánok a manžel obliať ružovým
šampanským sako. Zmeškali sme aj privítanie manželovej rodiny z Martina
a Liptovského Hrádku. Miesto známych tvárí ich tam čakali len moji rodičia
a dom plný len maďarsky hovoriacich svadobčanov. Ale našťastie správne
zvolený prípitok spojil dve rodiny a všetky bariéry sa zotreli. To
najdôležitejšie sme ale pekne stihli a presunuli sme sa do penziónu, kde
sa konala zábava.
Čašník sa ku mne
diskrétne priblížil a oznámil, že na naše meno sa tu ubytovali dva páry,
ktoré som nemala v zozname ubytovaných. Moje prvotné zhrozenie vystriedala
hanba, že na manželove sesternice, ktoré boli prvé na zozname v mojom
ružovom zápisníku, sa úplne zabudlo. Našťastie sa ubytovali v ešte voľných
izbách a nebolo žiadne fopááá. V miestnosti mali všetci svoje miesta
pekne označené menovkou, čo je tiež náročná činnosť. Kameňom úrazu boli
komplikované rodinné vzťahy (kto s kým môže a nesmie sedieť, pre
pokoj a plynulý priebeh hostiny). Pri 150 hosťoch si človek poriadne
precvičí kombinatoriku a súčasne ľahko spaví chybu. Kamarátkinho manžela som nazvala dievčenským
priezviskom jeho manželky. Uppss.
Krásne počasie a výborné
služby penziónu zatienili všetky nedostatky, a tak zábave nič v ceste
nestálo. Jedine moje svadobné šaty, ktoré neboli určené na tancovanie, ale
aspoň bol čas na rozprávanie sa s hosťami. Noc rýchlo prebehla a po
krátkom rannom spánku som viezla kamarátku s priateľom na vlak. Rýchlo som
chcela odzdobiť naše autíčko, ale v tom som si spomenula, že si aspoň
mobilom cvaknem, aby aj ono bolo zvečnené. Pokoj a oddych nastal až
v pondelok po nedeľnej poprávke. Vtedy som si povedala: pekne bolo, ale
raz stačilo! :-)
Katka
Katka
